Vyšehradnianska rarita s cenou EUROPA NOSTRA

Cestou cez Vyšehradné, na trase Prievidza - Martin, sa zastavte pri unikátnej zrekonštruovanej národnej kultúrnej pamiatke našej ľudovej architektúry - ľudovom dome s keramickou dielňou.

V dome č. 898 je malé múzeum bývania, tradičného odevu a keramická dielňa /Keramika Haronika/.
Dom patrí keramikárovi Rastislavovi Haronikovi. Rekonštrukcia domu mu trvala takmer 20 rokov. V roku 1993 za záchranu tejto stavby získal cenu Europa Nostra, ktorú udeľuje dánsky princ. V dome zriadil súkromné múzeum. Je v ňom zbierka keramických nádob, ale aj rôzne ľudovoumelecké predmety z kovu, dreva, kože či textilu. Majiteľ tam má aj zbierku starých krojov, ktoré dokáže vlastnoručne opraviť.

V dome sa zachovala aj pôvodná čierna kuchyňa. Len málo sa ich zachovalo v takejto podobe. Je to stredoveký spôsob prípravy jedál na otvorenom ohni. Kuchyňa má kamennú klenbu, ktorá keď sa rozohriala, slúžila aj ako pec. Varilo sa na priamom ohni v hrncoch alebo kotlíkoch s nožičkami. Zaujímavé je, že dym stúpal do hornej časti miestnosti, v kúte ktorej bol široký komín ústiaci pod sedlovú strechu. Tam sa dym voľne rozplýval a zároveň konzervoval krov.

Stredoslovenská dedinka Vyšehradné sa vďaka zanietenosti, šikovnosti a trpezlivosti Rasťa Haroníka dostala na kultúrnu mapu Európy. A to vďaka tomu, že získal cenu a diplom medzinárodnej organizácie EUROPA NOSTRA. Cena bola udelená "za príkladné zrekonštruovanie dedinského obydlia v tradičnom duchu".

Keď byt zbierke nestačí
Ako tento absolvent bratislavskej strednej umeleckej priemyslovky prišiel na myšlienku kúpiť viac než zanedbaný dom v čase, keď sa úcta k starému obmedzovala len na návštevu skanzenov a múzeí? Rasťo Haroník ešte ako študent začal zbierať starú keramiku a zaujímal sa o staré ľudové remeslá : "Ešte v detstve som stretol drotára, vyšívačku, ktorá svoj kroj ešte nosila, košikára, kováča. Spolu s návštevou SNM v Martine to boli veľmi silné zážitky. Hneď v ten deň som sa stal vášnivým zberateľom keramiky - cestou z Martina som nazbieral kopu črepov, ktoré opatrujem dodnes a stále ich zbieram. To bolo v roku 1965." Po čase zistil, že už doma v činžiaku nemá ani kúsok miesta, kde by mohol ukladať ďalšie cenné kúsky svojej zbierky. Po celom Slovensku dlho hľadal dom, ktorý by bol zaujímavým objektom ľudovej architektúry a ktorý by neskôr mohol premeniť na svojské múzeum. Stará chatrč blízko rodnej Prievidze bola práve to, čo hľadal. 

Čas sa zastavil
Dom, ktorý si Rasťo vyhliadol, patril kedysi roľníkovi a predstavoval klasický nemecký typ obydlia. Túto stavbu si cenil aj pre jej starobylosť - jej fasáda sa datuje rokom 1873. Staré fotografie ukazujú skôr zrúcaninu ako dom. Rekonštrukcia trvala niekoľko rokov, lebo nový majiteľ robil všetko za vlastné peniaze a s pomocou svojich priateľov. Dnes dom každému, kto ide okolo, padne do oka. 
Keď Rasťo dokončil rekonštrukciu, pristavil v zadnej časti keramickú dielničku, v ktorej spolu s matkou pracoval pre bratislavský ÚĽUV. Po rokoch úsilia je dnes už všetko tak, ako si predstavoval. 

Dom na život, i na ukážku
V prednej izbe akoby sa zastavil čas. Všetko, čo je v nej, je verná kópia starodávnej izby starého sedliackeho domu. Pohľad z pitvora odhalí čiernu kuchyňu. Múzeum, expozícia starého nábytku, náradia, keramiky, krojov, riadu. Ak majiteľ niečo zoženie či kúpi a je to poškodené, sám si to opraví. "V Nitrianskom Pravne sa mi podarilo založiť krúžok nadšencov, ktorých zaujímajú staré textilné techniky. Robili sme spolu už rekonštrukcie súčastí, ale aj celých krojov." 

Pre Rasťa je každodennou samozrejmosťou, že ctí kultúrne tradície nášho národa. Hoci naša história nieje práve bohatá na tzv. vysoké umenie, náš ľud oplýval úžasnou tvorivosťou. Všetky možné odvetvia a činnosti dokázal povzniesť na to, čomu dnes hovoríme ľudové umenie a naň môžeme byť právom hrdí. Mali veľmi ťažký život, bol to skutočný boj o prežitie, dnes si to len s veľkými problémami dokážeme vôbec predstaviť. Hoci sa dnes ľudia sťažujú na životné podmienky, v skutočnosti sa nikdy tak ľahko a pohodlne nežilo."