Kedysi to bolo banícke učilište. Dnes v tejto budove vzniká Galéria Jabloň. Galéria v zmysle pasáž. Sledovať prerod budovy v priamom prenose fascinuje aj tých, ktorí sa architektúre nevenujú profesijne.

Zo školy sa stáva kultúrne a kreatívne centrum, kde okrem iného nájdeme aj múzeá. Múzeum Vtedy, Múzeum histórie Prievidze či ukážkový socialistický byt.

„Termínov som mal už asi sedem. Že ste to vy, môžem vám povedať aj ten ôsmy,“ s úsmevom komentuje čas otvorenia múzea Michal Dobiaš, ktorý s týmto nápadom prišiel. Začalo sa to vášňou pre telefóny. Keď ich začalo pribúdať, povedal si, že z nich môže byť pekná zbierka hodná výstavy. Výnimočným kúskom, ktorý nám dokonca rozbalil a ukázal v plnej kráse, je telefónna búdka. Veľa ich na svete nie je.

Tak som ju skromne opravil, že určite nie je jediná, že takú istú mám doma v spálni. Uverila, až keď som jej ukázal fotku. Samozrejme, nemal som ju v spálni, ale bola moja. Neviem, ako vyzerajú dnešné prehliadky v brnianskom múzeu, ale minimálne túto vetu o jedinečnosti telefónnej búdky pani sprievodkyňa skorigovala,“ spomína na zážitok Michal, kým nám pózuje v čerstvo odokrytej búdke. Ešte aj dnes má funkčné elektrické rozvody a ak sa nájde vhodný telefónny aparát, mohli by sme z nej pokojne volať.

„Keď som bol na výstave v Brne, pani sprievodkyňa sa pri takejto istej zastavila a hovorila nám o nej ako o jedinej na území Česka a Slovenska. V depozite má však okrem telefónov aj ďalšie zbierkové predmety – od obchodných pokladníc a váh cez televízory, žehličky až po školské lavice. Všetko v perfektnom stave. A to je aj podmienka, ak chce niekto darovať „starožitnosť“ do vznikajúceho múzea. Vec nemusí fungovať, ale musí byť vizuálne nepoškodená.

„Zozbierať predmety nie je problém. Dve miestnosti depozitu máme plné. Chcem však tomu dať myšlienku, aby sa sem ľudia radi vrátili, aby si povedali, že to má význam,“ vysvetľuje Michal. Keď sa ho pýtame, aký starý kúsok sa už považuje za historický, hovorí, že momentálne zháňa aj iPhone1. Dostávame sa dokonca do elektrickej rozvodne, ktorá ešte vlani fungovala. Dnes je však elektrina v budove prerobená, a tak sa donedávna funkčná miestnosť stáva múzejným exponátom.

Svoju miestnosť v Múzeu Vtedy budú mať telefóny, televízory, domáce spotrebiče, nájdete tu ukážkovú predajňu Jednoty. Michalovou srdcovou záležitosťou je však myšlienka Múzea starej Prievidze. Prechádzame chodbou v suteréne budovy. „Na stenách bude zobrazená zlatá prievidzská ulička. Tu po pravej strane vstúpime do Kina Slávia, v ktorom nebude chýbať funkčný dobový premietač, staré kinosedačky pre 80 až 100 ľudí, a tiež chceme múzeum vybaviť televíznymi kamerami. Vo svojej zbierke mám dokonca plagát z roku 1936. Na ten rok som však musel prísť vylučovacou metódou. Sú na ňom vypísané filmy s dátumami, ale bez roku. A tak som vygúglil, kedy mali filmy premiéru, a zároveň som si overil, na aký deň vychádzali jednotlivé premietania. Bude tu aj pódium, kde sa môžu realizovať divadelníci. Dúfam, že pódium sa nám podarí spraviť tak, aby príjemne vŕzgalo. Aby sme sa pri predstaveniach vrátili v čase,“ ukazuje Michal na zatiaľ holé steny, ktoré však už teraz vidí vo svojich predstavách ako naozajstné Kino Slávia.

Vedľa zas bude miestnosť s podtitulom – Fotograf, ateliér – Adolf Kramer. Tento pán totiž predtým, ako bol deportovaný a zavraždený v koncentračnom tábore, fotil starú Prievidzu. „A práve jeho fotky by mali zdobiť túto miestnosť. Budem rád, ak ateliér doplní zväčšovacia technika,“ pokračuje v predstavovaní svojich snov zanietený Prievidžan. No čo už má reálnejšie kontúry, je budúci vstup do múzea. Tvoriť ho bude autobusová zastávka, na ktorej bude „štikačka lístkov“. „Hľadám ešte originálny prievidzský MHD lístok, podľa ktorého by som dal vyrobiť repliky. A tie budú vstupenkami.“