Každá dedina má svoje čaro. Životom ju sprevádzajú mýty, povery, legendy i „slovné hračky“. Domaniža nie je výnimkou. Ženské jazyky tvrdia, že chlapi to tu majú jednoduchšie. Vraj keď ich po dedine začnú strašiť svokry, majú tisíc možností, ako ujsť. Domaniža je totiž pestrá križovatka ciest. A vždy aj bola. Kedysi tadiaľto viedla Jantárová cesta a neskôr i takzvaná Dukátová cesta. Niže kostola sa vždy konali jarmoky, kde obchodníci ponúkali tovar z najrôznejších končín. A keď sme pri tých cestách, z Balkánu sem trafil jeden obchodník aj dnes. Široko-ďaleko nenájdete lepšiu zmrzlinu ako tú od neho.

Neďaleko strojárenskej metropoly Považia sa nachádza malebná a svojho času stredisková obec Domaniža. Miestnych najlepšie rozpoznáte podľa prezývky. Priezvisko je v tomto chotári len povinnou jazdou, presnejšie nutnou úradnou položkou v občianskom preukaze. Len tak medzi nami, starostom obce je aktuálne „chlap od Jánošikov“, volá sa František Matušík.

Spomínať Jánošíka v tomto roku v obci je priam symbolický akt. Od narodenia slovenského národného hrdinu, najznámejšieho zbojníka Juraja Jánošíka, totiž plynie okrúhlych 330 rokov. A hoci sa jeho narodenie a život spájajú hlavne s Terchovou, verdikt súdu na jeho popravu má svojím spôsobom na svedomí práve Domaniža.

Bol to omyl

Vráťme sa teda do histórie. Obľúbený domanižský farár Vrtík bol na ceste za svojimi pracovnými povinnosťami – šiel spovedať. Na jednom z hlavných horských ťahov však natrafil na zbojníkov, čo patrili do Jánošíkovej skupiny. Napadli ho, postrelili a farár Vrtík nakoniec zraneniam podľahol. Otázne je, či ho zbojníci doviedli do dediny sami, alebo ho naložili na koňa a ten ho do dediny priviezol popamäti. Súčasné generácie Domanižanov totiž poznajú obe verzie legendy. V každom prípade sa súdy na Liptove dozvedeli o tom, že Jánošíkova partia má na svedomí smrť farára. Dovtedajšie dôkazy nepostačovali na jeho odsúdenie. Hák za rebrá mu s čistým svedomím zavesili až na základe tejto udalosti. Iste ste si všimli, že pri tragédii farára Vrtíka sme uviedli Jánošíkovu skupinu, nie priamo Jánošíka. Dôvod je jednoduchý. Dva roky po verdikte trestu smrti totiž vyšlo najavo, že Juraj Jánošík sa v lese s farárom Vrtíkom nestretol a pri incidente nebol. Hák, na ktorý ho zavesili, „ukuli“ v Domaniži omylom.

Sprístupnia rakvu s farárom?

Osud farára Vrtíka aj Juraja Jánošíka to však nezmenilo. Jánošík dodnes ostal symbolom hrdinu, ktorý bohatým bral a chudobným dával. A farár Vrtík dodnes ostal v Domaniži. Telo duchovného z úcty zabalzamovali a uložili do zadnej časti kostola. Podľa miestnych je stále zachované. Obec chce po vzore Žofie Bosniakovej priblížiť život aj tragickú smrť svojho obľúbeného kňaza širokej verejnosti a rakvu sprístupniť.

Farára nezačali Domanižania velebiť až po jeho skone. Pre miestnych farníkov a obec urobil veľmi veľa. Okrem iného tu vybudoval prvý organ. Domaniža, teda „domy niže“ vznikla pod hradom, ktorý sa vypínal nad dolinou. Na skale, kde kedysi stál, dnes stojí základná škola. Počas jej výstavby sa pri kostole podarilo nájsť bronzové pozostatky, no vtedajšie zriadenie histórii neprialo. Zopár nálezov sa nachádza v múzeách v Prahe a v Budapešti. Pôvodná dedinka sa rozprestierala na mieste nad dnešnou turistickou atrakciou Tri studničky. Zo zanedbaného priestoru nadšenci dokázali vybudovať útočisko pre celé rodiny. A keďže sme v Domaniži, musíme opäť spomenúť cesty.

Dvere bez kľučky do minulosti

Tri studničky pôsobia ako ďalšia križovatka, tentoraz turistická. Hradní páni tu žili na mohutnej skale. Nie, svoje ctené nohy nedrali po krkolomných cestičkách. Bezpečný a pohodlný presun ku kostolu, ktorý je na ďalšom kopci, si zabezpečili dreveným mostom. Dnes by sme ho možno nazvali estakádou. O tejto historickej architektúre sa dozvedáme pri káve a domácich koláčikoch. Pani Mária Porubčinová, naša hostiteľka, ponúka ešte viac – berie nás na miesto činu. Stojíme pri pôvodných mohutných drevených dverách na kostole. Pred nami je výhľad na skalu, kde dnes namiesto hradu stojí škola. A zrazu sa naša predstavivosť rozbehne na plné obrátky. Kamenné klenby presne určujú, kde sa panská cesta začínala. Zrazu je nám jasné, ktorým smerom by sme ju na mieste zemepána postavili aj my. Vyhliadky, ktoré ponúkajú prechádzky v korunách stromov, boli jednoducho populárne už pred stáročiami.

Ozaj, a dvere do kostola, pri ktorých stojíme, nemajú kľučku z vonkajšej strany. „To aby sa do kostola nedostali vandali. Je to pôvodný prvok. Takto kedysi vyzerali všetky kostolné dvere. Otvoriť ich mohol len kostolník zvnútra. Hneď za nimi stojí krstiteľnica,“ opisuje pani Mária. Zároveň ukáže na dve kultúrne pamiatky – lipy. Majestátne, krásne, hoci občas problematické. Nevadí, beztak je to domanižská pýcha.

O krasliciach sa učilo v škole

Ľudia sú tu pyšní aj na svojich rodákov, špeciálne na krasličiarku Štefániu Dudákovú, rodenú Čelkovú. Jej remeslo dnes ostalo v rukách detí, vnúčat a pravnúčat. Maľovať alebo písať, ako tu hovoria miestni, veľkonočné vajíčka učila za života aj Domanižanov. Kto v obci chodil do školy, prešiel aj kurzom písania kraslíc. Otcovia vyrobili „aplikátor vosku“, teda drevenú paličku s plechovým lievikom na konci. Gazdiné vyfúkli vajíčka a išlo sa na to. Prvý voskový ornament a namočiť do farby. Ďalší ornament a iná farba. Ďalší voskový vzor a opäť iná farba. Tento postup sa opakuje aj desaťkrát. A keď si myslíte, že máte kraslicu hotovú, tak finále prichádza až teraz. Vrstvy vosku treba naozaj opatrne odlúpiť. Ak sa vajíčko pod návalom stresu nerozsype, blahoželáme. Domanižská kraslica je na svete.

O tejto metóde sa počas štúdia na vysokej škole učila aj pravnučka Štefánie Dudákovej. „Najskôr som len počúvala. Potom mi to však nedalo a priznala som sa, že krasličiarka, o ktorej sa učíme, je naša babka. A že jej tradičné voskové kraslice vyrábame doma dodnes,“ hovorí Terézia Kulichová, ktorá inú techniku zdobenia ani nepoužíva. A čím náročnejší vzor, tým väčšmi to ju i celú rodinu baví. Aplikácia vosku na vajíčka však nie je náhodná. Každý Domanižan vám povie, ako sa ten-ktorý vzor volá. Konvalinka, veľká cagaňa, hrable, čečinka... Dokonca existuje kniha o slovenských krasliciach, kde sú dopodrobna popísané aj domanižské vzory. „Pozrite, tu pod jednu kraslicu napísali, že „bez bližšieho názvu“. Ona však meno má. Zabudnutá. Pravdepodobne tento názov pomýlil autora knihy a pod obrázok slzičkového vzoru sa dostalo toto,“ listuje v knihe vnuk Štefánie Dudákovej a zanietený zberateľ ľudových tradícií Juraj Kulich. Jeho mama Jurena vyťahuje doma v kuchyni ďalšie a ďalšie kraslice.

Na stole aj na známke

Do Domaniže sme zavítali počas fašiangov, do Veľkej noci ostáva len niekoľko týždňov. U Kulichovcov sa zohrieva vosk, farbí, nanáša vosk, farbí a takto dookola. Medzitým sa tu dolaďuje veľká vec. Obec si totiž tento rok pripomína 750. výročie prvej písomnej zmienky. A oslavy Domaniže by sa mali niesť aj v duchu kraslíc. Do rúk sa nám dostáva aj poštová známka, na ktorej je vyobrazená domanižská kraslica. Terézia s babkou Jurenou akoby pod mikroskopom prezerajú vajíčka. Našli ho. Vejárový vzor, ktorý je na známke, je aj u Kulichovcov na stole. Vzápätí držíme v ruke originál.

Na rozlúčku nám táto rodina medzi dvermi povie o zaujímavej miestnej tradícii. Aj stavanie mája sa v Domaniži spájalo s veľkonočnými vajíčkami. Dievka, ktorej do rána pred domom vyrástol máj a chystala svadbu, musela pre svojho milého nachystať jedno veľké a deväťdesiatdeväť malých kraslíc. Väčšinou na to nebola sama, kamarátky a príbuzné jej rady pomohli.

V Domaniži je to tak, pomáha každý. So všetkým a pri všetkom.

text: Radova Stoklasa, Martin Petrík

foto: archív obce Domaniža, www.domaniza.sk