Viete, prečo legendárna šansoniérka Hana Hegerová spieva tak ľubozvučne po slovensky? Lebo jej mama sa zaslobodna volala Čelková, pochádzala zo slovenskej Čelkovej Lehoty a tam sa tak krásne čisto hovorí dodnes.

Starosta Juraj Čelko tvrdí, že cesty všetkých Čelkovcov sa stretávajú v Čelkovej Lehote. „Nikde inde nenájdete pokope toľko Čelkovcov. V tomto sme asi svetoví. Korene tohto priezviska sa tu zapustili pred stáročiami, generácie si ho odovzdávali a rozšírilo sa aj do sveta. Ešte som nestretol Čelkovcov, čo by mali iný pôvod priezviska ako od nás. A to som prešiel kus Slovenska, aj dačo v cudzine.“ Ak túžite po pokoji na duši a vetraní si hlavy, ak potrebujete zahodiť starosti, Čelkova Lehota je správna adresa. Nie je to veru pupok cestovného ruchu, žiaden aquapark, kebab, cukrová vata, čačky-mačky. Skôr čistý fliačik zeme v Domanižskej kotline, ktorý strážia Strážovské vrchy. Kde je tuzexový výhľad, voňavý čerstvý vzduch, kde sú ľudia, čo sa na nič nehrajú. Pritom to nie je zabudnutý kút na mape. Z Čelkovej Lehoty je všade blízko. Cez kopec do Čičmian, na Kľak, do Považskej Bystrice, do sveta, do novín.

Každý štvrtý hasič

Stavili sme na Obecný dom. Prehliadka autom po Čelkovej Lehote trvala tri minúty. Hlavná ulica, spolu asi kilometer ciest, žiadna krčma, škola, pošta, ale zato tri cintoríny a tri postavené máje. Kostol sv. Petra a Pavla, pýcha obce, vyzeral impozantne aj v piatok ráno, ale nikde nikoho.

Klasické námestie v dedine so 137 obyvateľmi nehľadajte. Priestor pri Obecnom dome sa naň najviac ponášal. Parkovisko, obecný úrad, zastávka autobusu, traja ľudia a vrava. „Obecný dom má svoje roky, ale ešte slúži. Využívame ho pre dôchodcov, na deň matiek, chystáme tu fašiangy, hasičské schôdze, deň detí... Potrebuje rozšíriť a zmodernizovať, potom hasičskú zbrojnicu, ktorá je jeho súčasťou, presunieme oproti. Podali sme žiadosť o eurofondy, uvidíme. Obecný úrad, kde sedíme, patril k obchodu Jednota. Zrušili ho, časť priestorov sme odkúpili a v tej druhej by mohli sídliť hasiči. Dobrovoľný zbor má asi 30 členov, každý štvrtý z dediny je hasič. Našťastie, naostro sme ešte nemuseli zasahovať, len súťažíme a celkom sa darí,“ zvestuje starosta Juraj Čelko.

Keď nie je z čoho variť

Až na štvorročnú pauzu velí obci od roku 1990. Dvadsiaty tretí rok. V posledných troch voľbách nemal protikandidáta, otázka je, či mu treba závidieť. Najmenšie obce to majú dopredu zrátané – starostovať v nich chce aj odvahu. Lebo niet z čoho variť. „Čo sa dá vykúzliť z tridsaťtisícového rozpočtu? Preto sme členom masky, združenia obcí – tam je väčšia šanca získať financie. Na mnohé práce neobjednávame firmy, robíme ich vo vlastnej réžii,“ dopĺňa prvý muž Čelkovej Lehoty. Podľa jeho slov si nestačí odsedieť obecné zastupiteľstvá, urobiť zápisnicu a – padla. Tak to nefunguje, asi preto sa ľudia do funkcie nehrnú.

Našťastie, Čelkova Lehota žije. Podarilo sa zastaviť pokles obyvateľov, cesty sú upravené. Majú tu vodovod, robia kanalizáciu, funguje útulný športový areál. Futbal sa hrá síce len raz do roka, zápas ženatých proti slobodným, no aj tak je problém vyskladať dve jedenástky. Od jari do jesene však v areáli presúvajú rôzne akcie. Pod prístreškom, v prírode to vraj má svoje čaro. Každé leto odštartuje podujatie Zelená Modrá, aktuálne je na programe prvý júlový víkend.

Siedma Zelená Modrá

„Turisti sa stretávajú najskôr u nás, v sobotu ráno spoločne absolvujeme turistiku – Čelkovskú desiatku plus speleoturistiku spojenú s návštevou Kortmanky. Popoludní sú v areáli vystúpenia hudobných skupín, večer country bál, bohaté občerstvenie, skvelý guláš, zábava. V nedeľu sa presúvame do Pružiny-Priedhoria. Napríklad tento rok je v pružinskej Dúpnej jaskyni deň otvorených dverí, popoludní aj jaskynný koncert sláčikového kvarteta. Po tieto dni padajú rekordy, vlani prišlo na Zelenú-Modrú vyše 400 turistov a milovníkov dobrej zábavy,“ pripomenula Katarína Barošová, pracovníčka obecného úradu. Mimochodom, jedna z mála obyvateliek s priezviskom iným ako Čelková. Priezvisko za slobodna? Skúste si tipnúť...

Obzeráme si športový areál zblízka, kocháme sa prírodou. Ideálny pľac na zábavu a dobrú náladu, aj v nečase. Prístrešok vyvýšený nad ihriskom zakryje pódium, bufety a nejaké sedenie. Dobrý nápad. Cestou späť nás spoza plota sprevádzajú srny. Luxusný výbeh im „poľudštil“ tunajší šéf poľovníckeho združenia Slavomír Čelko. „Veľa ľudí si stále myslí, že poľovník je od slova poľovať. Príde si do lesa, kedy chce, strelí, čo chce... O lesy, prírodu a zver sa treba hlavne starať. Musí vás to baviť. Samotná poľovačka je len čerešnička na torte, raz do roka,“ pustil sa do debaty mladý poľovník a v skratke predstavil revír. „Máme tu všetko: vysokú zver, rysy aj medvede. Tie, prirodzene, patria do Strážovských vrchov. Niekedy zídu na lúčinu nad dedinou, v čase ruje, keď sú mladšie jedince z rajónu vytláčané silnejšími. Medvede sú plaché, vyhýbajú sa ľuďom, útočia, len keď sú v ohrození. Tu sa to ešte nestalo, v chotári ich máme možno osem. Kde je tu hubársky raj? Ak huby rastú, tak všade. Doteraz sme mali vždy na zimu nasušené.“

Takmer sto Čelkovcov

Na obecnom úrade sa dozvedáme, že ľudí s priezviskom Čelko žije v obci asi stovka. Okrem starostu ho má najstaršia obyvateľka obce, traja z piatich poslancov, šéf poľovníckeho združenia, majiteľka obchodu, známy včelár, jeho bratia... Všetci Čelkovci sa v dedine poznajú, priezvisko Čelko používajú málokedy. Skôr sa stále tradujú prímenia, teda prezývky za krstným menom a pred priezviskom, napríklad Jaro Basistov Čelko...

Korene tohto priezviska sú zasadené hlboko v stredoveku, keď obec patrila zemianskemu rodu Čelkovcov. Prvá písomná zmienka je z roku 1471, názov obce sa odvtedy veľmi nemenil. Aj v obecnom erbe ostali základy z toho zemianskeho, aktuálny erb je bez prilby, plášťa a dominuje v ňom sova. „Je symbolom múdrosti a v našom erbe má opodstatnenie, lebo tu žijú múdri ľudia.“

Konečne poriadok s pozemkami

Múdre rozhodnutie učinili dedinčania, ktorí zotrvali na rodnej hrude a dnes opravujú domy, čo nahlodal zub času. Obec nemá pozemky na individuálnu výstavbu, no desať domov už má alebo dostáva novú fazónu. „Stavajú najmä mladí, hoci svadbu sme mali tuším pred siedmimi rokmi a novorodenec je tiež vzácna udalosť. Podarilo sa nám urobiť poriadok s pozemkami v katastri. Sú presné určené, vlastnícky vyrovnané a zjednotené v registri. Bola to cesta na dlhé trate, trvalo to roky, no ocenia to hlavne budúce generácie,“ vysvetľuje Juraj Čelko.

Podľa jeho slov sa malý stavebný boom začal krátko po tom, ako sa Čelkova Lehota osamostatnila od Domaniže. Jej súčasťou bola do roku 1990. „Či to pomohlo, to je otázka na ľudí. Ako jeden zo satelitov Domaniže sme neboli sami sebe pánmi. Rozhodovalo sa o nás inde. Teraz máme voľnosť, už sa tu môžu stavať, opravovať domy, ale máme aj väčšiu zodpovednosť. Na druhej strane – za službami, do školy či na poštu stále dochádzame do Domaniže. Patríme k nej viac ako v opačnej strediskovej dedine Pružina,“ uzatvára starosta.

Nie biznis, ale služba

Blíži sa poludnie a my sme prešvihli otváracie hodiny v obchode. Je osemdesiat krokov povyše obecného úradu, má symbolický názov potraviny U Vlasty, priezvisko si domyslite. Nakúpite tu aj cez obednú prestávku, neznámy zákazník je v týchto končinách vzácny úkaz. „Pred chvíľou doviezli čerstvú zeleninu, tu je nabalíčkovaná. Myslela som si, že zvonil niekto z domácich. Kým sa im v záhradkách vlastné neurodí, objednávajú. Či sa mi tento biznis oplatí? To je služba, nie biznis. Služba ľuďom, čo sú doma, na dôchodku, necestujú za prácou. Tí ostatní si nakúpia v meste. Ja som len taká prvá pomoc pre zábudlivcov. A robím to aj preto, aby som na penzii nevyšla z cviku a hýbala sa,“ vysvetľuje pani Vlasta. Denne predá v priemere 3 – 4 pecne chleba a okrem základných potravín pivo, občas fľašku tvrdého.

Prídete sa vykúpať?

Z potravín U Vlasty sa pustíme cestou cez záhradu nadol. Ujme sa nás jej manžel, pán Ján. Míňame hydinu v hospodárskom dvore – darček, ktorý si doprial k odchodu do dôchodku. Debatujeme o živote. Vedie nás k súkromnému pozemku na spodnej ceste. Sú tu zaprášené stopy po dielni a prázdny vymurovaný bazén, čo nahlodal čas. Akosi nám bazén s dielňou spolu nepasujú. „Pred rokmi som tu začal súkromne podnikať, vyrábal som škridlu. Najprv to išlo vcelku dobre, odbyt bol, ale potom... Bazén je zvláštny príbeh. Mal som brata, dvojča, a bol som pri tom, keď sa v kanáli pri kúpaní utopil. Povedal som si, že na jeho počesť postavím bazén. Aj fungoval, ale boli problémy s vodou. Bolo to celé komplikované, kilometer sme ťahali hadicu od zdroja, chýbal tlak. Cirkulovať ho vodou z vodovodu by zasa bolo drahé. Stále to však nevzdávam. Dohodol som sa s vnukom. Bazén trochu opravíme a narazíme na pozemku studňu, aby bol prívod vody nablízku. Potom v Čelkovej Lehote bude znova funkčný bazén. Dúfam, že sa prídete vykúpať.“

Včelí život

Jeden z jeho bratov odišiel ešte mladý na večnosť, ďalší mu zasa robí radosť aj v požehnanom veku. Bratia Ján s Alexandrom si robia radosť navzájom. Kým mladší to má k novým úľom umiesteným povyše dediny na skok, slávnejší i skúsenejší Alex dohliada na vychýrený včelársky skanzen z Považskej Bystrice. „Keď niečo urgentne treba, mám tu brata. Ale snažím sa byť v mojom kráľovstve medzi včeličkami čo najviac. Dochádzam autobusom alebo ma sem niekto privezie. Kedysi som tu aj prespal, veď je kde, ale roky neoklamete,“ konštatuje 85-ročný Alexander Čelko, jeden z najstarších žijúcich včelárov na Slovensku, živá encyklopédia, uznávaný odborník a fanúšik tohto remesla.

Usadí nás do drevenej chatky, ktorú postavil ešte s otcom a bratmi. Zo stien na nás hľadia podobizne slávnych včelárov, svätcov, dobové aj súčasné fotografie. Majster včelár rozpráva. Pútavo, nežne, s láskou. „Prvé včelstvo som dostal na birmovku od strýka. Včielky mi však zomreli a vážnejšie som sa začal venovať tejto krásnej práci po roku 1950. Tak si to zrátajte... Je to otcova zásluha, že nás spolu s bratmi Jánom a Kamilom k včeličkám dotiahol. Vštepil nám aj silné kresťanské cítenie. Zapamätajte si, práca a život so včelami je jedno z najkrajších spojení človeka s božou prírodou.“

Oáza pokoja, magická sila

Vo svojom kráľovstve na svahu na kraji Čelkovej Lehoty je očividne rád. Rozhodnutie spred vyše štyridsiatich rokov – upraviť pozemok plný jám na budúce včelie kráľovstvo – by urobil aj dnes. Našiel si tu útočisko, únik z uponáhľaného sveta. „Je to moja oáza pokoja, cítim magickú silu. Tak rád sa započúvam do šumu včelích krídel. Tuto niekde stála na trojnožke moja kolíska a v nej ma mama v plachte kolísala. Preto je to puto také silné. Aktívne tu odpočívam i starnem,“ vysvetľuje a ponúka odborný exkurz po skanzene.

Úle, v ktorých včely chová, obdivuje celé Slovensko. Chodia sem zájazdy, školáci, veď ide o umelecké diela. Dovedna sedem figurálnych úľov, drevených a krásne namaľovaných sôch z rúk šikovných rezbárov. Napríklad socha sv. Ambróza, patróna včelárstva, alebo podobizeň Štefana Závodníka, farára z Pružiny a priekopníka včelárstva na Slovensku. Prvou sochou však bol medveď: „Včely a medveď k sebe patria. Je to veľký beťár, rád si pomaškrtí na mede. Mám iba tohto dreveného, živý chlpáč tu nikdy nebol.“

Medu veľa nebude

Pri prechádzke skanzenom natrafíte na sochu pápeža Jána Pavla II. či symbol Zázračnej Panny Márie. Najnovšia je Lurdská jaskyňa ako spomienka na účasť Alexandra Čelka na púti v Lurdoch. Samozrejme, okrem sôch určených skôr na popularizáciu včelárstva nechýbajú klasické úle s vlajkami štátov. Nahliadli sme do jedného z úľov, vybrali rámik a včelár Čelko z neho vyčítal toto: „Nevyzerá to na dobrý rok, medu nebude. Včelstvá sú slabé, včiel málo, veď pozrite. Môže za to počasie, včielky nemajú čo opeľovať, bojujeme aj proti klieštikom. Ak aj nejaký med bude, tak len pre včeliu spotrebu. Bárs by sa vrátili časy, keď bolo z jedného včelstva 20 kilov medu.“ Alexander Čelko detailne predstavil záhradu, prezentoval maľby, sochy, nápisy, heslá, legendy. Dostali sme lekciu z histórie včelárstva, veľa sa dozvedeli zo života včiel. So zatajeným dychom by sme ho vedeli počúvať ďalšie hodiny. „Moje včeličky lietajú pod vlajkami v hlavnom včelíne ako bojové vrtuľníky. Nemajú smrtonosné zbrane, ktoré človeka mrzačia a zabíjajú, ale životodarný nektár, medovicu, propolis a peľ. A nedochnú, ako to niektorí hovoria, ale hrdinsky zomierajú po boji. Neraz som od nich dostal žihadlo. Som im za to vďačný, pomohlo, keďže som mal problémy s reumou,“ uzavrel majster včelár Alexander Čelko.

autor: RS a MP