Celoslovensky je akiste známejšia dvojica svätých Cyril a Metod. My sa dnes pozrieme na miesto, kde svoje srdce a odkaz pred takmer tisícročím nechali iní dvaja svätci – Andrej-Svorad a Beňadik.

Obaja pustovníci zasvätili život Bohu a stali sa obľúbenými učiteľmi. Ľudia k nim na Skalku pri Trenčíne prichádzali zo širokého okolia. Toto miesto učarovalo mnohým ďalším generáciám a Skalka sa tak stala najstarším pútnickým miestom na Slovensku i v celom bývalom Uhorsku. Ľudia sem prichádzajú počas roka individuálne, a to nielen veriaci.

Skalku si obľúbili aj bežní turisti, ktorí sa sem vracajú nasať jedinečnú atmosféru či neodolateľné výhľady. Najnovšie sa ku Skalke môžu dostať aj cyklisti. Moderná cyklotrasa spája Trenčín a Nemšovú a pokračuje až do českého Brumova. Pod Skalkou je vybudované aj „odpočívadlo“, aby ste si prostredie mohli vychutnať plnými dúškami a načerpať silu na ďalšiu cestu.

Nezameniteľný duch Skalky oslovuje aj umelcov. Stretávajú sa tu slovenskí aj zahraniční, aby načerpali inšpiráciu pre ich nové diela, ktoré tu zároveň tvoria. Sympózium nesie názov Ora et Ars – modli sa a tvor – inšpirované benediktínskym „Ora et labora“. Podľa Jozefa Vydrnáka, spoluorganizátora sympózia, sila starobylého pútnického miesta ohromí každého, aj toho, kto tu ešte nebol a nepozná históriu Skalky. Vytvorené diela – maľby, básne, sochy a inštalácie potom prezentujú aj širokej verejnosti. Samozrejme, deje sa tak na Skalke, a to počas dvoch vernisáží a na neskorších putovných výstavách.

Veriaci sem prichádzajú najmä 17. júla, ktorý sa už vyše 900 rokov na Slovensku slávi ako sviatok sv. Andreja-Svorada a Beňadika. Stretávajú sa tu procesie a púte nielen z Považia, ale aj z Moravy a zo Sliezska. Viac ľudí ako obyčajne je tu aj pred Veľkou nocou, keď sa na kalvárii konajú krížové cesty. Mimochodom, kalváriu so štrnástimi zastaveniami dali oproti kostolu postaviť jezuiti v roku 1676. Jedenásť rokov predtým vraj bolo na celom Považí sucho. Hrozili hlad a bieda, a tak trenčianski jezuiti usporiadali veľkú púť veriacich s prosbami o Božiu pomoc. Keď potom bohatý dážď skropil celé Považie, znova na Skalke ďakovali Bohu za tento dar. Po mnohých takýchto udalostiach vznikli medzi ľuďmi legendy a sv. Benedikta si zobrali za ochrancu Považia.

So Skalkou a s kostolom, ktorý tam stojí, sa spája aj ďalšia legenda. Tá sa odohráva ešte o sto rokov skôr. Hovorí sa, že rodina Thurzovcov prechádzala na kočiari okolo Skalky, keď sa zrazu kone splašili a hnali sa priamo k strmej skale nad Váhom. Cestujúci začali prosiť a modliť sa k svätému Andrejovi- Svoradovi a Beňadikovi. Kone v tom momente nad strmou priepasťou ponad Váh zastali a rodina bola zachránená. A Juraj Thurzo dal na znak vďaky na tomto mieste v roku 1520 postaviť kaplnku.

Na Skalku sa benediktíni vrátili aj v novodobých dejinách. Presnejšie, jeden benediktín. Stalo sa tak po zmene režimu, keď sa zdevastovanú Skalku pokúsil obnoviť fráter Martin, jediný benediktín žijúci na Slovensku. Chcel, aby kláštor ožil a aby sa opäť stal sídlom benediktínov na Slovensku. Žil tu doslova v sparťanských podmienkach, snažil sa kláštor strážiť a tiež zachraňovať to, čo zostalo. Ruina kláštora je dnes národnou kultúrnou pamiatkou.

„Som neveriaci, ale na Skalku chodím veľmi rád. Človek tu nachádza pokoj, nevníma ani autá hučiace na ceste, oddýchne si a dobije sa energiou. Odchádza odtiaľto a netrápi ho, čo je v politike, aké problémy sú doma. Chodím sem často aj na bicykli. Vybehnem hore, posedím, nasajem atmosféru. Myslím si, že aj mnísi, keď hľadali vhodné miesto, museli si ho podľa niečoho vyberať, kde sa budú cítiť nielen bezpečne, ale aj dobre. A toto miesto takým jednoznačne je,“ tvrdí jeden z návštevníkov Skalky, 64-ročný Štefan Majtán z Trenčína.

foto: Stanislav Hladký