Papradno získalo prestížnu cenu v roku 2019 aj vďaka starostlivosti o dedičstvo i rozvoju agroturistiky.

Jubilejný desiaty ročník súťaže Dedina roka spoznal svojho víťaza. Prestížny titul si v roku 2019 vyslúžila samospráva obce Papradno (okres Považská Bystrica).

Na začiatku Papradňanskej doliny sa zrána prevaľovali chumáče hmly, ale v samotnom Papradne sa cez biely závoj prehrýzalo slnko. Pri obecnom úrade sa na malom trhu rozložili predajcovia a pomedzi stánky sa motalo niekoľko záujemcov o vystavený sortiment. Pokojná, takmer uspávajúca ranná atmosféra bežného dňa. 

Na obecnom úrade bolo rušno, chvíľu sme museli čakať na starostu Romana Španihela, kým vybaví najpotrebnejšie veci týkajúce sa života v obci. Nezdržiavame, rezko položíme prvú otázku, ako vníma súťaž. „Prihlásili sme sa do tejto súťaže a dostali sme tematické zameranie, ktoré bolo treba pripraviť. Potom už prišla na rad práca poroty, od ktorej záviseli naše výsledky. Komisia hodnotila celkové fungovanie obce, hospodárenie, vytváranie podmienok pre rozvoj podnikania či využívanie prírodných zdrojov. Okrem toho sa zamerala na starostlivosť o hmotné a nehmotné dedičstvo, využívanie možností cestovného ruchu, ale aj na ochranu životného prostredia a krajiny. Obec Papradno presvedčila členov komisie najmä tým, aký význam prikladá zachovaniu prírodného dedičstva a dedičstva predkov,“ začal rozprávať starosta. Podľa jeho slov sa snažia skombinovať moderné prvky so starými domčekmi, starajú sa aj o krásnu prírodu v chotári obce a nadovšetko si vážia svojich obyvateľov. „Vďaka Hanke Beníkovej je tu rozbehnuté salašníctvo rozvíjajúce agroturistiku. Aj vďaka práci podnikateľov v obci sa tunajší život stáva lepším. S komisiou sme navštívili najmä reštauračné zariadenia, a hoci v rámci Slovenska nepatríme medzi veľké obce, máme ich tu tri. V obci sú v letnej sezóne aj tri prevádzky predávajúce zmrzlinu, na ktorú chodia návštevníci zo Štiavnickej a Marikovskej doliny. Infraštruktúra je tu nastavená tak, že ľudia nepotrebujú za všetkým chodiť do okresného mesta a takmer všetko sa dá zabezpečiť u nás v Papradne. Turisti sa tu dokážu stravovať za prijateľné ceny.“ Pracovné príležitosti v obci zastrešuje najmä sektor agroturistiky, viaceré rodinné podniky, škola, samospráva, veľa toho nie je, iba v rámci možností. Pracovať sa dá v Považskej Bystrici, ktorá je vzdialená 15 minút autom, funguje aj autobusová doprava.

Roman Španihel spokojne dodáva, že sa v obci dobre žije. Vidí to aj na príchode mladých ľudí, ktorí sa začínajú sťahovať do dediny. V minulosti rodičia odchádzali do Považskej Bystrice za prácou v továrňach a deti sa teraz vracajú späť. Prípadne starší nechajú deťom svoje byty v meste a sťahujú sa do rodnej obce. Rozmáha sa rekonštrukcia starých domov a je aj veľký záujem o pozemky. Krásna príroda v najväčšom chotári v okrese (takmer 6000 ha) ponúka možnosti na rôzne aktivity, napr. hubárčenie, turistiku, agroturistiku či cyklistiku. V zime lákajú najmä lyžiarske vleky na Podjavorníku, vlek na severnom svahu je zasnežený až do apríla. Krásne trasy pre bežkárov sú z doliny až na hrebeň Javorníkov, prípadne do susedných obcí Mariková a Štiavnik. Pripravujú sa cyklotrasy do Považskej Bystrice a ďalšia do Púchova cez Marikovskú dolinu. Pri ich príprave robia najväčšie problémy nevysporiadané parcely.

Dobrovoľné zložky v Papradne pracujú spoľahlivo, obec ich podporuje, ale dokážu získať aj vlastné zdroje cestou brigád. „Máme tu Jednotu dôchodcov, Zväz invalidov, poľovníkov, turistov, na hasičov sa môžem vždy spoľahnúť. Zasahujú v krízových situáciách v okrese a sú napojení na integrovaný záchranný systém. Dôchodcovia sa aktivizujú pri údržbe cintorínov a počas upratovania obce, sme hrdí aj na folklórnu skupinu Podžiaran,“ vymenoval starosta. Jedným dychom však dodal, že majú problém týkajúci sa celého Slovenska, ktorý čaká na riešenie. V obci je domov dôchodcov, ktorý patril pod VÚC, ale náklady naň boli vysoké a župa ich musela doplácať, preto sa ho vzdala. Teraz ho riadi miestna samospráva a borí sa s problémami, aby to finančne utiahla. Dôchodky klientov nepokryjú náklady, navyše treba investovať do rekonštrukcie budovy.

Papradno je známe aj špecifickým nárečím. „V susedných obciach sa nedzeká, nehovorí sa tak mäkko ako u nás, nárečie sem patrí a sme tým výnimoční,“ vysvetlil Španihel. Vyzdvihol prácu členov miestnej folklórnej skupiny, ktorá zachováva jazyk, piesne, výšivky, duchovné i hmotné prvky ľudovej kultúry. Napríklad zozbierali a vo vlastnej réžii vydali knižku o domácich jedlách. Tie sú charakteristické tým, že varili z vlastných surovín. Základom všetkých jedál sú zemiaky, často sa používala kapusta. Kedysi sa varievali najmä bezmäsité jedlá, mäso sa konzumovalo iba počas veľkých sviatkov. Aj ich názvy sú originálne – krúpna baba, spoľnica, dokopy a iné.

Štvrtý najväčší organ na Slovensku sa nachádza v kultúrnej pamiatke – Kostole sv. Ondreja. Bol zrekonštruovaný za pomoci viacerých finančných príspevkov a dotáciu poskytla aj obec Papradno.

Moderná doba si žiada zmenený pohľad na svet, turisti potrebujú väčší komfort a majú vyššie nároky, preto na Kolibe vybudovali cyklonabíjačku pre tri elektrické bicykle a obec podala projekt na zhotovenie nabíjačky elektromobilov.

Plánuje sa aj výstavba bytovky s tým, že byty predajú obyvateľom do osobného vlastníctva.

Čo teda priniesla súťaž obci? „Je to zadosťučinenie, že aj menšia obec dokáže zamiešať karty. Obec sme pozitívne zmedializovali a ja som hrdý Papradňan, preto verím, že aj toto pomôže, aby tu naše deti zostali. Okrem morálnej stránky máme dostať malotraktor s príslušenstvom, ktorý sa v obci určite využije. Súčasťou odmien je aj finančná hotovosť, ale tú prakticky minieme v európskej súťaži o Dedinu roka, do ktorej sme sa prihlásili. Veľa vecí si tam budeme musieť financovať z vlastných zdrojov,“ zhrnul Roman Španihel.

Vybrali sme sa teda „ochutnať“ atmosféru Dediny roka. Zaujala nás zahalená postava a betónové podstavce, ktoré polieval sympatický muž. „Bude to socha v životnej veľkosti,“ prezradil nám Pavol Hikaník. Vo voľnom čase vyrába veľké betónové sochy. Panna 10 na konci kraja na konci kraja/aktuálne 11 Mária v životnej veľkosti stojí v Košiciach, sv. Dominik Savio pri Nových Zámkoch a ďalšia Božia matka je v chotári. Bezprostredný muž sa nám ponúkol, že nás k nej odvezie terénnym autom. Cestou nám predstavil svoju tvorbu. Začal v mladosti, keď ho zaujali samorasty, ktoré dotváral. Postupne začal vyrezávať drevené sochy. „Drevorezbi ma omrzeľi, a tak som to skúsil z betónom. Ešče večšje z betónu a hlavňe som sa zameral na poľovnícku a ribársku temaťiku, to bolo zas s dreva. Aľe sa mi žjadalo ňječo iné, tak som začal robiť fujari, najskvor bes zdobeňja, potom z drevorezbami na tej fujare. Teras pokračujem v betónovej soche a je to na dlkšje,“ nehanbil sa za papradňanské nárečie Pavol Hikaník. Doviezol nás na Dolný Križovec, kde na strom liezli tri drevené medvede, zaujal nás samorast mačky a kúsok ďalej vo svahu bicykloval zajačik s vodným náhonom. Za potokom sa vynímala socha Panny Márie v životnej veľkosti, ku ktorej chodia nielen Papradňania, ale aj mnohí turisti. Amatérsky výtvarník nerobí na objednávky, lebo mu to nedovoľuje čas. Treba urobiť to i ono, prichystať drevo na zimu, pomôcť synovi na stavbe. Umeniu sa venuje iba vo voľnom čase a toho nemá veľa. Pri našej prechádzke po obci nás zaujal muž prútikom usmerňujúci biele kačice k potoku. Napriek ťažkému životnému údelu nedá na Papradno dopustiť. Ukázal nám, kde bola píla, kde mlyn, niečo prehodil o svojom živote. Pochválil sa kvočkou s kuriatkami, krásnym kohútom, huňatými králikmi. Na otázku, ako vníma umiestnenie obce v súťaži, stručne odvetil: „Som spokojní, zme na to náležice hrdí. Záleží na ľudzoch,“ zdupľoval Vilo Klabník.

Táto myšlienka rezonovala v mysli cestou domov: Záleží na ľuďoch.

Pozn.: Nárečové texty sú zapísané jednoduchou fonetickou transkripciou. 

text: Leo Kužela, Radovan Stoklasa

foto: Denisa Macošíncová