vitajtev trenčianskom kraji

Objavujte všetky skryté poklady z rôznych kútov nášho kraja.

Trenčín

0°C

oblačno

Tajomná dolina

Dolina pod hradom Uhrovec skrýva tajomstvá, záhady aj neopakovateľnú atmosféru. Narodili sa tu významné osobnosti slovenskej histórie a všetky zasiahol svojský osud. Ľudia v malebných obciach bánovského okresu na ne nezabudli, a pritom si žijú skromne, s úsmevom na tvári.

Reportáž z konca kraja

„Choďte sa pozrieť na ten cintorín. Vyžaruje zvláštne kúzlo,“ ukazuje prstom pani Viera v Uhrovskom Podhradí na protiľahlý kopec. Zaparkujeme auto, k cintorínu je to niekoľko metrov po vlastných. Mala pravdu. Hroby sú nakopené medzi dvoma svahmi, ktoré vymodelovali ostré korýtko. Zvýrazňuje to úkaz celej doliny, kde sa lámu dva svety – svet živých a mŕtvych – a to najmä teraz, keď prežívame čas Dušičiek, spomíname na najbližších, známych, osobnosti. Dvoch veľkých rodákov z Uhrovca, štátnika Alexandra Dubčeka i horolezca Antona Dobeša, zastihla smrť za tajomných okolností. Dubček zahynul pri tragickej dopravnej nehode, keď šofér luxusného bavoráka dostal na diaľnici D1 pri Humpolci šmyk, prerazil zvodidlá a elitný politik, ústredná postava Pražskej jari, neprežil. Bola to len nehoda? Dohady sa vedú dodnes. Dobeša si zase našla smrť na mieste, ktoré miloval. Jeho vášňou boli hory, rád zdolával najvyššie štíty sveta. Ten posledný výstup z roku 2013 na vrch Nanga Parbat sa mu stal osudným. Na ich tábor zaútočili pakistanskí militanti a chladnokrvne zastrelili jeho, kamaráta Petra Šperku a ďalších členov expedície.

„Tu rád sedával, v tejto krčme. Chodil sem často, stretával som ho,“ hovorí Jozef, ktorý má chalupu v Uhrovskom Podhradí. Na krčme visí na horolezcovu pamiatku nepálska modlitebná vlajka, vo vnútri na stenách obrazy Himalájí. „Bol to skvelý človek. V Uhrovci býval, ale sem chodil na pivo. Je hrozné, že sa mu prihodila taká tragédia,“ nechápavo krúti hlavou Jozef.

Uhrovská dolina bola jednou z tých oblastí Slovenska, kde sa domáci masovo zapojili do bojov v SNP. Na Jankovom vŕšku v blízkosti Uhrovca sídlil štáb partizánskej brigády Jána Žižku. Dnes sa tu nachádza jeden z najvýznamnejších pamätníkov a pietne miesto partizánskych bojov v SNP na Slovensku. Súčasťou areálu je pamätný symbolický cintorín, amfiteáter a partizánske bunkre. V Miezgovciach ich ľudia na začiatku septembra 1944 vybudovali až dvanásť. Poltucet v lese pod Madáčom, druhú polovicu v Panskej dolinke. „Nemci vypálili dedinu. V bunkroch hľadali bezpečie hlavne rodiny s deťmi, ktoré mali otcov partizánov. Niektoré slúžili ako sklady obilia. Strecha bola prikrytá čečinou, spávalo sa na dekách a kabátoch,“ približuje históriu starosta Juraj Trgyňa a k jednému z nich nás vedie. „V niektorých bunkroch bola dokonca piecka, kde zohrievali vodu na pranie alebo aby umyli deti. My sme takto vytvorili aspoň jednu imitáciu bunkra. Zachovali sa tu jamy, ale po rokoch sa zaniesli,“ dodáva. Momentálne je v obci len 280 obyvateľov. „Každým rokom toto číslo rastie. Máme jednu veľkú výhodu, že sme síce koncová obec, ale len tri kilometre od okresného mesta,“ vysvetľuje Trgyňa, ktorého asi nič neprekvapí. „Raz v nedeľu mi zazvonil telefón a jeden pán prišiel do Miezgoviec až z Martina, aby mi ukázal, kde máme tri pramene vody. A mal pravdu.“

Dolina síce ukrýva tajomnú históriu, ale Slovensku dala aj učiteľa národa. Veď Ľudovít Štúr na svojej rodnej hrude v Uhrovci dal identitu slovenskému ľudu. Tvoril básne, písmo a zahorel i láskou k Adele Ostrolúckej. Presne stošesť rokov po ňom uzrel svetlo sveta v rovnakom dome v Uhrovci ďalší velikán slovenských dejín Alexander Dubček. „To sa len tak nevidí. Takýto unikát našej obci nikto nevezme,“ chváli sa pani Anna z Uhrovca. Na svojich rodákov sú tunajší ľudia patrične hrdí a neustále sa v nich vidia. Za ich životom, prácou i odkazom sa môžeme obzrieť v Uhrovskom múzeu, ale aj v pamätných izbách.

„Múzeum približuje najmä mladej generácii každodenný život obyvateľstva. Prácu, zvyky, oblečenie našich predkov a významné osobnosti, ktoré sa v Uhrovci narodili alebo tu pôsobili. Predstavuje aj niekdajšie fabriky, ich výrobky a ekonomický a hospodársky potenciál obce od minulosti až po súčasnosť. Má sedem expozícií a 1168 exponátov, ktoré sú rozdelené na etnologické, historické a archeologické,“ vykladá starostka Uhrovca Zuzana Máčeková. Spoločne s Uhrovským Podhradím, Žitnou- -Radišou, Omastinou, Kšinnou i Miezgovcami a Hornými Našticami vytvorili mikroregión Uhrovskej doliny. „Prírodné a historické bohatstvo, ľudové remeslá, kultúru, zvyky a tradície, ich uchovanie pre mladé generácie, medziľudské vzťahy – aj toto patrí k poslaniu nášho mikroregiónu,“ vysvetľuje Máčeková.

Svedkom dávnej minulosti v Kšinnej je románsky Kostol svätého Kozmu a Damiána. Interiér i exteriér zdobia stredoveké nástenné maľby. „Už by si žiadali zreštaurovať,“ vravia domáci. Vnútro kostola v roku 1949 vyhorelo. Všetko sa zničilo, zachované zostali len dvierka. „Teraz sa už kostol nevyužíva,“ hovoria smutne Kšiňania. Ich nádejou má byť postupná rekonštrukcia, ktorá je finančne veľmi náročná. Z dvoch samostatných dedín Žitnej a Radiše vznikla v roku 1961 spoločná obec s jednotným názvom Žitná-Radiša. Koncom 18. a začiatkom 19. storočia vypukol v obci mor a neskôr aj cholera a obce stratili polovicu obyvateľstva. Z tohto obdobia sa však zachovala povesť o prameni kvalitnej pitnej vody pod vrchom Melková skala.

Kedysi popri ňom viedla cesta z Podhradia do Žitnej. Traduje sa, že jedného dňa sa touto cestou uberal svadobný sprievod, pod ktorým sa zrazu prepadla zem a svadobníkov spolu s koňmi a vozmi zaliala voda. Už ich nikto nikdy nevidel. Je teda možné, že sa tam môžu nachádzať krasové a iné podzemné priestory alebo i jaskyne.

Obce pod hradom Uhrovec sa bijú o primát s najnižším počtom obyvateľov. „Keď som sa sem vydala, žilo tu veľmi veľa ľudí. V každom dvore bolo aj desať detí,“ vraví pani Vierka z Uhrovského Podhradia, ktoré má momentálne 36 obyvateľov. „A z toho len polovica tu má trvalý pobyt, no reálne tu nežije,“ dodáva. „Mne sa tu ľúbi v lete. Mám kúsok záhradky, kvety. Stačí mi to, už nevládzem toľko robiť. Som rada, že som na čerstvom vzduchu. Také ticho je tu, že dokážeme úplne vypnúť a relaxovať,“ pripomína Vierka a spoločnosť jej robí pes Kubko. „Mladých ľudí tu už niet. Odišli do sveta a tam zostali. Aj starosta sem veľmi nechodí. Úrad má v domčeku s hasičskou zbrojnicou, ale žije v Senci,“ vysvetľujú domáci.

Cestou k Uhrovskému hradu stretávame dvojicu turistov. „Pochádzam z Bánoviec, takže v podstate nie som turista. Som tu s priateľkou Wendy, ktorá pochádza z Amsterdamu,“ prezrádza mladík Otto. Párik miluje cestovanie, na svojej dodávke z roku 1986 precestoval kus Európy. „Som taký nomád. Na prežitie nám stačí málo,“ pousmeje sa. V dodávke majú všetko potrebné na prežitie, dokonca aj piecku s komínom, na ktorej si varia. Potulky krajom ich zaviali aj do Uhrovskej doliny. Keď sme ich oslovili, práve šli s bandaskou po vodu k miestnym obyvateľom. „Sú to veľmi priateľskí a ochotní ľudia. Slovensko je krásna krajina, ktorá ponúka veľa možností na relax,“ myslí si Holanďanka Wendy. V kľukatej uličke smerom k hradu sa pozvoľna stratili. Uhrovský hrad je jedna z najzachovalejších zrúcanín na Slovensku. Vypína sa na skalnatom vrchole výbežku Strážovských vrchov, z cesty ho zbadáte len z ojedinelého miesta. Je odľahlý a ťažko dostupný, napriek tomu ho vyhľadáva množstvo turistov. „Keď je teplo, tak od piatka do nedele tu je rušno. Sme radi, keď ľudia odídu a máme tu svoj kľud,“ uzatvára zhovorčivá pani Vierka. Pri návšteve Uhrovskej doliny myslíme aj na Omastinú. Miestny obyvateľ nás oboznamuje, že obec má dva konce. „Horný a dolný, rozdeľovala ich starodávna krásna košatá lipka, ale už tu nie je. Trhala bok múru potoka, tak ju odstránili. My domáci však vieme, kto je z dolného a kto z horného konca,“ hovorí ujo, ktorý tu žije od malička, od roku 1957. „Pomaly to tu už vymiera, ale nedávno sa prisťahovali dve mladé rodiny,“ ukazuje rukou k hlavnej ceste proti prúdu miestneho potoka. „Pomaly vysychá, nie je v ňom dosť vody. Ale čistili ho pred dvoma rokmi. Sú tu jaskyne, rôzne diery, máme krásnu zrúcaninu hradu, ktorý sa renovuje. Aj som tam chodil na brigády,“ dodáva. Omastinú ovplyvnilo aj ľudové staviteľstvo. Domy sú tu v potočnej radovej zástavbe s typickými prvkami ľudovej architektúry. Komory s výškami slúžili na uskladnenie vecí, ale aj na spanie. „Chátrajú,“ zašomre ujo z Omastinej. „Stále sú tu nedoriešené majetkovoprávne vzťahy, človek ani nevie, komu to presne patrí. Nikto tam nebýva,“ dokončí myšlienku a zberá sa domov. Obyvatelia obcí pod Uhrovským hradom majú dlhý zoznam príhod, legiend. Dolina stále skrýva svoje tajomstvá. Ktovie, o čom všetkom sa nevie a čo zostáva ukryté pre budúcnosť. Možno aj to sa raz dozvieme... Pravdou však ostáva, že na Dušičky je Uhrovská dolina ešte viac tajomnejšia ako inokedy.


autor: Radovan Stoklasa, Martin Petrík

Mohlo by vás zaujímať

Noc v korunách stromov

Kúpeľné mesto Trenčianske Teplice sa pýši novou, jedinečnou atrakciou. Môžete tam…

Manínska tiesňava

Iba najcitlivejšie uši poetických duší tulákov dokážu zachytiť clivú melódiu vzácnej…