Zliechov. Dedinka učupená pod Strážovom. Poznačili ju obe vojny – prvá i druhá svetová. Napriek tomu sa tu cítite ako na dovolenke. Pokoj, krásna príroda a majestátne kopce. Lokalita vyhľadávaná turistami v lete i zime, hoci stále trochu neprebádaná.

„Tam, pod Strážovom, z tej strany,

malá záhradka v kameni.

A v tej záhradke jablonka,

sadila ju tam Marienka,“

spievajú v jednej z mnohých ľudoviek miestne folkloristky zo Zliechova. Nad obcou sa vypína vrch Strážov. Vysoký je 1213 metrov a nesie názov odvodený od Strážovských vrchov. Katastrálne patrí obci Zliechov, hoci sa rozprestiera na hranici viacerých okresov – Ilava, Púchov, Považská Bystrica, Prievidza a Žilina. „Nikdy sme sa oň nebili. Vždy historicky patril Strážov Zliechovu. Máme 5475 hektárov územia. Také veľké obce inde nie sú,“ rozhovorí sa starosta obce Anton Miko. „Patrí nám Košecké Rovné. V minulosti sme mali aj Gápel. Tristo rokov bol spätý so Zliechovom, ale teraz patrí Valaskej Belej. Bol som tam na oslavách a sami Gápelčania chodili za mnou, aby som zariadil, nech sa vrátia k nám. Cítia sa stále Zliechovčanmi,“ pokračuje. „Žije sa nám tu výborne. Ľudia vždy hovorili, že sa tu máme ako na dovolenke. Je tu nádherný život. Určite by som nemenil.“

Život v Zliechove by nemenili

„V Zliechove som sa narodila, tuto blízko, v jednej drevenici. Mne sa tu dobre žije,“ vraví pani Emília Vašková, ktorá býva neďaleko obecného úradu. „Dostala som sa však aj do sveta. Zobrali ma do Nemecka, takže som nebola stále len doma. No ako sa hovorí, všade dobre, doma najlepšie. Muž bol tiež Zliechovčan. Mal možnosť ísť robiť do Ruska, ale ani za svet nechcel ísť. Že on rodinu neopustí.“ Územie v okolí Zliechova sa pýši aj výskytom krasových javov, ako sú jaskyne, bralá, priepasti, ale aj vodopádmi. Pri Medvedej skale sa nachádzajú hneď dva takéto prírodné skvosty: šesťmetrový Dolný Strážovský vodopád a deväťmetrový Horný Strážovský vodopád. „Ľudom nemáme veľmi čo ponúknuť, len krásnu čistú prírodu. Je to chránené územie. Máme obmedzenia, pretože sa tam nemôžu organizovať výstupy. Nedovolia nám ani označiť Strážovské vodopády. Máme kvalitnú vodu zo Strážova. Ten vrch nás aj ochraňuje. Výhľad z neho je čarovný,“ nadchýna sa starosta.

„Mám 82 rokov a na vrchu som bola raz v živote. Môj muž chodieval častejšie. Túlal sa aj po takých miestach, ktoré neboli ľahko dostupné,“ vraví dôchodkyňa Emília Vašková, ktorá dlhých 35 rokov velila folklórnemu súboru Zliechov. „Až do sedemdesiatky. Potom som mala problém s krížami, tak som prenechala miesto mladším,“ usmeje sa. Sem-tam zo svojho slovníka vytiahne nezvyčajné slovo, typické pre zliechovské nárečie. „U nás sa nehovorí, u nás sa vraví. Bársjaké slová používame. Bola u mňa aj jedna pani profesorka, ktorá sa zaoberala nárečiami. Spisovala naše tradičné slovíčka. Aj ja som si niečo pripravila na papier a nadiktovala som jej to. Potom mi svoju dokončenú prácu darovala. Vnučka to má niekde odložené,“ pokračuje pani Milka s iskrou v očiach. Podľa jej slov sa život v obci rokmi menil. „Teraz to je celkom inakšie ako pred 40 rokmi. Ľudia nie sú takí jednotní, ako sme kedysi boli my. Keď som začala robiť vo folklóre alebo vo zväze žien, chodili sme pucovať cintorín, na sobášoch sme spievali. Teraz neviem, či by niekto šiel. Je to však tou modernou dobou,“ ťažká si Emília Vašková.

Lyžiari, deti, cyklisti i peší

Keď napadne sneh, je v obci rušnejšie ako počas bežných dní. „Vďaka lyžiarskemu stredisku. Voľakedy patrilo spoločnosti ZŤS, momentálne ho majú súkromníci. Nie je tam umelé zasnežovanie, takže sa otvára len v čase, keď napadne prírodný sneh. Kolóny áut vtedy stoja pozdĺž cesty od svahu až dolu do dediny,“ hovorí starosta Miko.

V letných mesiacoch je zase okolie pod Strážovom plné peších turistov aj cyklistov. „V lete k nám chodí viac turistov. Možno aj sto cyklistov denne. Máme tu teraz aj veľa medveďov, našli tu pokoj. No čo vám poviem, veľký kataster, málo ľudí. Vlani na jeseň si medvede v záhrade oberali aj jablká zo stromu. Ľudia sa neboja, nikomu tu ešte nič neurobili,“ mávne rukou starosta. V okolí sú tiež farmári, ktorí chovajú ovce či kravy. Zliechov navštevuje aj mnoho školákov, detí. Tradícia škôl v prírode zostala v obci zachovaná. „Školu v prírode prevádzkujeme my, teda obec. Areál patril kedysi Trenčianskemu samosprávnemu kraju, no ten sa toho zriekol. Zobrali sme to pod svoje krídla. Dvanásť až šestnásť týždňov do roka sme vyťažení. Zarobíme si aspoň na prevádzku,“ dodáva skromne starosta Zliechova Anton Miko.

Vŕby padli, jaseň žije

Zliechov sa pýši aj ďalšou atraktivitou. Dve 400-ročné vŕby už padli, no veľký unikát týčiaci sa v hornej časti obce sa drží. „Je tu najstarší jaseň na Slovensku. Tento strom má obrovský obvod, zhruba 7,5 metra,“ vraví Miko. „Choďte tým smerom a natrafíte naň. Je dutý. Keď sme sa ako deti hrávali na vojakov, schovávali sme sa doň,“ vysvetľuje nám domáci, ktorý v strede obce čakal na autobus.

V Zliechove to žije nielen turizmom, ale aj tradíciami. „Každoročne organizujeme zabíjačku. V auguste máme hody, u nás sa to volá odpustky. Je to na Vavrinca, ktorý je patrónom našej obce. Sú to trojdňové slávnosti. Do kostola sa chodí v krojoch, robíme rôzne hasičské súťaže, futbalové či stolnotenisové turnaje. Futbal v obci nehráme už dlhé roky, na ihrisku sa stretávajú len starí páni. Zato zápolíme v stolnom tenise v šiestej lige. Ten hrám súťažne aj ja,“ vyratúva aktivity starosta. Vzápätí prejde z kancelárie do vedľajšej miestnosti, kde majú zriadenú pamätnú izbu s významnými udalosťami, ktoré poznačili obec. Zo skrine vytiahne kroj, patrí medzi najkrajšie na Slovensku. „Je vzácny. Bohato vyšívaný. Ženy zo Zliechova sa voľakedy predháňali, ktorá vyšije krajší. Ja som si dal tento spraviť na mieru. Obliekam si ho na slávnosti,“ chváli sa starosta obce, ktorá má 587 obyvateľov. „Oproti iným regiónom máme na krojoch pestrejšie farby. Po prvej svetovej vojne začali ľudia vyšívať takéto kroje pre mladé dievčiny na svadbu. Na odpustky i prvé sväté prijímanie si ich ľudia obliekajú a idú v nich aj do kostola. Neviem, či je v Zliechove žena, ktorá by nemala aspoň jeden kroj. Ja mám dokonca po dva odložené pre moje vnučky,“ pridá sa znova do debaty pani Milka, ktorá má už šesť pravnúčat. „Pošila som si sama kroje pre celú rodinu. Aj ja som bola voľakedy ako tintítko – tenučká, chudučká. Mala som kroj od mamy, ale potom som pribrala a nezmestila som sa doň. Musela som si ho spraviť sama.“

Štyristo rodín po vojne vysťahovali

A čo majú Zliechovčania v erbe? „Máme tam vetvičku nádeje i svätého Vavrinca,“ vraví starosta. Červená farba štítu symbolizuje oheň, nástroj mučenia.

V obci majú dva kostoly. Jeden v Košeckých Rovniach, druhý priamo v Zliechove. „Vždy sme boli katolícka obec,“ ozrejmuje starosta. „Mali sme tu aj železnicu. Vozilo sa na nej drevo do Ilavy. Stopy po nej neostali, koľaje ľudia rozobrali, no dali sme dokopy aspoň nejaké informácie o nej.“

Obec bola poznačená vojnami. Účastníkom bojov za slobodu v prvej a druhej svetovej vojne sú v obci postavené pamätníky. „Časť obce postihol veľký požiar. Vojna sa tu držala veľmi dlho. Za tieto útrapy dostala obec aj nejaké pamätné medaily. Vyše 400 ľudí sa vysťahovalo do obce Most pri Bratislave. Bola to nemecká dedina, kde deportovali Nemcov a Slovákov zo Zliechova, Fačkova, Oravy. Nútene ich tam nasťahovali,“ vysvetľuje starosta. Kým v minulosti ľudia odišli z obce bližšie k hlavnému mestu, teraz nastáva opak. „Prisťahovali sa k nám rodiny z Bratislavy. Dôchodcovia predali byty v meste a u nás si kúpili domčeky. Asi sa im zacnelo po kľude.“

text: Radovan Stoklasa, Michal Bachratý

foto: Vladimír Ruček