Keď sa povie Bošáca, aj abstinentovi okamžite napadne slivovica. Či sa to niekomu páči alebo nie, sme v kraji, kde sa ovociu darí aj napriek tvrdej ílovitej pôde. O ovocinárstve, o počasí aj o turistike sme sa tentoraz vybrali debatovať do bošáckej časti Zabudišová. Nie, vôbec nejde o zabudnuté miesto, je to kraj „za Budišovou“ a miestni sú pyšní na to, že ešte stále sa im do názvu nedostalo dlhé á za písmeno Z.

Prešli sme malebnou Bošácou, míňame novovysadený ovocný sad pôvodných slovenských odrôd. Ešte je pred nami zopár zákrut a sme v cieli. Popri ceste je pripravené značenie na cyklistickú časovku, ktorá sa začne už o pár hodín. S bratmi Struhárovcami máme dohodnuté stretnutie pri požiarnej zbrojnici. Garáž pre nový hasičský príves je zachovalá. Vidno, že sa o ňu miestni starajú. Je tu autobusová zastávka a autobusový „otoč“. Toto miesto však pôvodní obyvatelia Zabudišovej volajú Barina. Aj na pohľadnice sa kedysi písala Barina, noví Zabudišovania však píšu Otoč. Na prvý pohľad spornú situáciu vyriešili jednoducho a k všeobecnej spokojnosti. Miesto, kde sa stretávame, má na stene napísané: Barina – otoč. „Pozrite, na otoči dokonca máme Potulnú knižnicu,“ nestihli sme ani zapnúť diktafón a už sme na klasickej autobusovej zastávke, kde nám bratia Jozef a Jaroslav ukazujú skrinku plnú kníh. Knižné búdky zdobia mnohé mestá a ponúkajú knihy pre radosť. Tu si môžete vybrať knihu pred cestou autobusom a ani pri tom nezmoknete.

Turistov radi privítajú, ale aj sledujú

„Jelenec vpravo, Javorina vľavo,“ pozeráme do diaľavy a začíname spoznávať celý kraj z jedného miesta. Možno sa vám zdá, že zveličujeme, ale čítajte ďalej. „Tu je dolinka Lovichovec, kde bol kedysi detský tábor. Pamätám si, ako nám tam milicionári chodili predvádzať streľbu. Terajší majiteľ to tam obnovuje a vracia miestu pôvab,“ pochvaľujú si turisti telom aj dušou, ktorým turistickí kolegovia z iných kútov Slovenska vyčítali, že Bošácka dolina nemá pre turistov ubytovanie, stravu ani suveníry. „Čo by sme tam robili?“ znela ich otázka. „Našťastie Bohuslavice už majú dva penzióny, takže sa nájde aj občerstvenie...“ vymenúva mladší z bratov Jozef, ktorý načrtol aj tému korona-turistov. Podľa neho je to špeciálny typ ľudí, ktorí vystúpia z auta, zbadajú prvý strom a hneď sa fotia. „Keby netrhali nezrelé ovocie a bylinky aj s koreňmi, tak ich tu radi uvidíme. Robia však zlé meno turistom, takže keď miestni vidia prichádzať cudzie auto, tŕpnu, ktorý typ turistu prichádza...“ vysvetľujú a už nám ukazujú kopec so strmými stenami a maďarsky znejúcim názvom Pohonitva. „Ja si myslím, že to môže byť ako pohon na zver. Kopec sa dá obkolesiť a zver nemá kam uniknúť,“ zamýšľa sa Jozef a dodáva, že z neďalekého kopca Lovichovec vyzerá Pohonitva ako pyramída. Zabudišovú obklopuje až šestica kopcov. Mlačovec, Kolkové, ktoré sa dá obísť dookola a je tam aj sušiareň ovocia, Bocháčovec, Pohonitva, Roháčová a Budišová.

Kopaničiari z Blavy

Domov uprostred kopcov našli aj dve bratislavské rodiny. Z chalupárov sa stali miestni. Keď sa rodákov pýtame, či ich prijali medzi seba, odpoveď je prekvapivá. „Oni prijali nás. Dokonca nás pozvali na svadbu. Polovica boli kamaráti z Bratislavy a polovica kopaničiari,“ spomínajú na svadbu spred šestnástich rokov, keď spoločne kráčame k Vojtechovi. Práve si pripravuje bicykel na cyklistickú časovku, hoci jeho outfit vyzerá, akoby sa chystal na súťaž v tradičnom kosení. V ľanovej košeli a nohaviciach a kožených „capačkách“ sa chce postaviť na trať cyklistických pretekov.

„Z Bratislavy sme sem prišli po kone. Manželka profesionálne jazdí a nechceli sme, aby niekomu prekážali. Tu nemáme priameho suseda,“ prezrádza prvotný dôvod na zmenu prostredia rodený Bratislavčan, ktorému sa deti narodili už ako kopaničiari. Najkrajší výhľad na svet je vraj z konského chrbta a prechádzky po okolí si pochvaľujú. Do podnikania v agroturistike sa však nehrnú. „Nechceme meniť ráz krajiny.“ A kým manželka si z Bratislavy priniesla do Zabudišovej kone, on si pri sťahovaní pribalil kajaky. V prvom momente nám napadlo, že sa na nich v zime sánkujú dole kopcami, veď ich je tu dosť. „Musím to vyskúšať, môj tatko to skúšal,“ pousmeje sa Vojtech a asi ho aj zamrzí, že za tie roky sa ešte „nespustil“. Je vodák a kajaky berie na Váh.

„Od Trenčína do Piešťan je Váh najkrajšie miesto na Slovensku. V Trenčíne aj v Piešťanoch to pokazili priehradami, ale staré koryto je nádherné,“ nadchýna sa vodák a zároveň filmový premietač. Na Barine počas leta premietal filmy z auta na stenu hasičskej zbrojnice. Posledný film si spoločne pozreli začiatkom októbra, aj to s prívlastkom premietanie pre otužilcov. Vojtechovi spravíme ešte jednu fotku a ten s dvomi bicyklami vyráža do Bošáce na štart. Jeden bicykel berie susedovi. My však u neho na záhrade ešte pobudneme. Privítajú nás kozy a sliepky a odprevadia nás k výnimočnému stromu.

Najstaršia hruška a stromy roka

Uprostred záhrady stojí obrovská hruška planá, víťazka ankety Strom roka 2006. „Potrebuje však radikálny rez. Keď napadne ťažký mokrý sneh, rozláme ju a to bude škoda,“ začína rozprávanie ovocinár Jozef Struhár, ktorý hrušku do ankety nominoval. „Hruška má aj príťažlivý príbeh. Počas druhej svetovej vojny sa v neďalekom dome skrývali partizáni. Keď sa blížili Nemci, partizáni utiekli a muníciu nahádzali do dutiny stromu. Či je to pravda, neviem, ale keď tu bol chlapík s detektorom kovov, tak mu to pískalo. Dokonca aj pri nastavení na detekciu pušného prachu,“ ukazuje dieru v strome, v ktorej dnes z času na čas prebýva sova. Hruška má v prsnej výške obvod kmeňa 380 centimetrov, v najširšom mieste dokonca 415. Vek jej odhadujú na viac ako 300 rokov. Staršej hrušky plánky vraj na Slovensku niet. Plody má malé, ale chutné, ideálne na hruškovicu.

Keď už hovoríme o ankete Strom roka, bošácka časť Zabudišová má asi najviac víťazov na metre štvorcové. Jozef Struhár do ankety neskôr nominoval aj hrušku ružovku, ktorá po víťazstve na Slovensku získala aj tretie miesto v európskej súťaži. O rok neskôr anketu na Slovensku vyhrala jabloň domáca, odroda citrónové zimné zabudišovské. K trom prvenstvám si Zabudišová pripísala aj jeden bronz z roku 2011, a to za Zicháčkovu oskorušu.

Všetko podľa vzoru ovocie

Z Bošáckej doliny sa už od čias Rakúsko-Uhorska vyvážali tony ovocia do Viedne či Budapešti. Kombinácia počasia a pôdy dáva miestnemu ovociu ideálnu chuť a najmä cukornatosť. „Keď s kolegami prinesieme do práce ovocie, napríklad slivky, tie od nás sú výrazne sladšie. A to sme stále v rámci Trenčianskeho kraja,“ dopĺňa Jaroslav Struhár, ktorý sa venuje aj meteorológii a dokonca spolupracuje so Slovenským hydrometeorologickým ústavom.

„Meriam a nahlasujem teplotu a zrážky. Na každej strane chalupy mám teplomer. Zrážky som od začiatku meral matematicky. Stačí valec, π krát r² krát výška = objem a cez objem som vyrátal výšku zrážok v milimetroch,“ vysvetľuje Jaroslav a neskôr nám ukazuje aj meteostanicu. V posledných rokoch podľa jeho meraní zrážok ubudlo. „Priemer zrážok je momentálne 805 milimetrov. Bývali roky, keď sme sa dostali na 580 milimetrov, ale vlani zas stúpli na vyše 1000 milimetrov, pred desiatimi rokmi to bolo až 1036 milimetrov,“ vyratúva spamäti meteorológ, ktorý sa počasiu venuje už od detstva. A kým on od chlapčenských čias sleduje výkyvy počasia, jeho brat už v trinástich rokoch zasadil prvé ovocné stromy. Dnes nám na rôznych miestach Zabudišovej ukazuje aleje dospelých stromov, ktoré mu ročne vydajú množstvo sladkých plodov.

Sme síce na mieste, ktoré preslávila pálenica a najmä pálenka z tunajšieho ovocia, ale nie všetky jablká, hrušky či slivky končia v tekutom stave. V Zabudišovej je aj legendárna tradičná bielokarpatská sušiareň ovocia. Domček učupený uprostred lesa pôsobí priam rozprávkovo. A v jeho okolí sa dokonale premiešava vôňa dreva, ohňa a ovocia.

Sen o rozhľadni na Roháčovej

Tak ako v podobných kopaničiarskych kútoch, aj tu sa ľudia nachodia. Výnimkou nie sú ani bratia Jozef a Jaroslav. Turistika im je natoľko blízka, že sa rozhodli označiť aj niektoré turistické trasy a chodníky. „Prečo? Často sa tu stratili aj miestni. Za šesť rokov sme vybudovali 36 kilometrov nových trás okolo Bošáce, staráme sa o 57,“ vymenúvajú a ukazujú na okolité kopce. Nesmelo sa opýtame, čo ich to stojí, a veru to nie je prechádzka ružovou záhradou. Maľovanie značiek je najmenej, ide skôr o prácu s pílkou. Orezávanie konárov a kríkov, aby húština nezakryla značenie.

„Snívame o rozhľadni na Roháčovej. Lesy by nám drevo dali, len niet času popri všetkých aktivitách. Ale výhľad je tam už teraz krásny, určite sa tam choďte pozrieť,“ dostávame tip na výlet. Ak máte chuť na návštevu rozhľadne, naplánujte si cestu na Lopeník. Možností, ako sa k veži plnej výhľadov dostať, je niekoľko. Záleží na vašej kondičke a turistických ambíciách. „Radi vás zoberieme aj na Štefanský turistický pochod. Štartujeme pri Barine na otoči a ideme na Mikulčin vrch. Kto chce, môže pokračovať k rozhľadni na Veľký Lopeník,“ pozývajú ľudí zblízka aj zďaleka.

Ak sa chcete prírodou len pokochať a takmer z jedného miesta vidieť niekoľko vrcholov, stačí ísť na malú prechádzku po Zabudišovej. Keď nám pri stretnutí Jozef s Jaroslavom ukazovali v diaľave prvé vrcholy, netušili sme, že o chvíľu uvidíme ešte viac. Len pri hasičskej zbrojnici sa treba dobre pozrieť. „Tam je malý priesmyk, pod ním Vápeč a vzadu vidíte Strážov. Toto je Baske, o dvesto metrov uvidíte Homôlku,“ sledujeme akúsi Vrchársku korunu v priamom prenose a z jedného miesta. O pár metrov ďalej už dostávame kontrolnú otázku: „Viete, čo je tam vzadu?“ Vysielač je nám známy a tipujeme Inovec. Správne! Ďalší vrch odfajknutý. Už vidíme aj sľúbenú Homôlku. V zime, keď sa na Homôlke večer lyžovalo, v Zabudišovej videli rozsvietený svah. Človek má pocit, že je to ideálne miesto pre starodávny hrad. Strategické miesto, odkiaľ vidno na všetky smery. Ale odjakživa tu boli len lesy, neskôr lúky.

Na kopaniciach na jogu

Hoci tu hrad nikdy nestál, asi tri kilometre za dedinou sa nachádza budhistické miesto gompa. Uprostred kopaníc je doslova zasadená stavba na drevených koloch, presklená hala, kde sa stretávajú, meditujú a cvičia jogu Slováci aj Moraváci. Obdivujú to aj tí, ktorí nevyznávajú budhizmus,“ opisujú nám ďalší skvost doliny bratia Struhárovci. Gompa sa stala jednou z oddychových miest počas 30-kilometrovej turistickej trasy pochodu „Okolo Bošáckej doliny“.

Lúčime sa opäť pri Barine, na otoči. Na mieste, kde sa miestni stretávajú pri filmoch alebo na hodoch. Veľké „bašavely“ tu radšej nerobia. Ich predchodcovia s tým nemali dobré skúsenosti.

„Keď sa pred 150 rokmi stavali hlinené domy, na tomto mieste sa hĺbila hlina. Ľudia tu našli kosti a rôzne meče, bodáky. Odvtedy si začali po generáciách odkazovať, že tu bolo kedysi pohrebisko. Keď mala naša mama 20 rokov, robili tu zábavu. Starí ľudia ich vystríhali, že pánbožko ich potrestá. Len čo sa zábava začala, z jasného neba sa spustili hromy, blesky, krúpy a bolo po veselici. O dva roky neskôr tu zas chceli robiť zábavu. Starí ľudia ich opäť upozorňovali, že to nie je vhodné. Neposlúchli a vtom začala horieť neďaleká chalupa, tak sa všetci pobrali hasiť... My sa tu síce stretávame, aj pódium tu je, ale k miestu máme úctu.“

Zo Zabudišovej odchádzame po prázdnej ceste. Všetci už čakajú na štarte. Cyklisti aj ich fanúšikovia. Časovku odštartoval starosta pozdravom a cvaknutím nášho fotoaparátu. Bolo nám cťou.