Z údolia Váhu nad Považskou Bystricou sa na západ tiahnu doliny končiace sa na úpätí hôr. V doline, hlboko zarezanej do pohoria Javorníkov, sa rozkladá obec Papradno. Na kopčeku nad ňou tróni farma, kde sa v týchto dňoch ozýva bľačanie oviec a jahniat.

Salašu s deväťsto ovcami „velí“ bača Peter Gazdík. Rodák z Veľkého Krtíša sa zatúlal na západné Slovensko v rámci valašskej turistiky, ako so smiechom komentoval prácu ovčiarov. K ovciam sa dostal prirodzeným spôsobom ako chlapec, túto prácu vykonával jeho dedo i otec, a keďže v takom prostredí vyrastal, akosi prirodzene sa k nej dostal aj on. Na otázku, či aj jeho syn pôjde po stopách rodinnej tradície, odpovedal s nadhľadom: „Poľnohospodárske práce ho zatiaľ bavia, ale čo ho bude lákať, keď dospeje, neviem. Má pred sebou ešte veľa času na vážne rozhodnutia.“

Kedysi v zime pohoda

Ľudia majú predstavu, že bača v zime nemá veľa práce, že si voľká niekde pri teplej peci. V modernom salašníctve je aj v zime pri ovciach práce nad hlavu. „Kedysi to bolo tak. Bača na Mitra (26. októbra) zahnal ovce do dediny, kde si ich gazdovia rozobrali, a tým sa sezóna pasenia pre neho skončila. Práca sa začala až na Veľký piatok, keď bača chodil po gazdovstvách a vyberal jahniatka do chovu a pripravoval stádo na pašu. Pri veľkochove, ako máme tu, je stále veľa roboty. Musíme ovce zazimovať, ostrihať, odčerviť, potom sa začína bahnenie, ktoré trvá osem až desať týždňov. Keď sa kotia mladé, je pri ovciach robota od rána do rána,“ vyviedol nás z omylu bača. Každé tri hodiny sa treba ísť pozrieť na ovce, odstaviť ovcu s jahniatkom do koterca. Nastupuje starostlivosť o jahniatka, treba ich pripraviť na prechod z mlieka na rastlinnú stravu, naučiť ich žrať jadrové i objemové krmivo. Dôležité je aj ošetrovanie paznechtov, aby zvieratá mali pekné kopýtka a nekrívali. Na záver príde na rad príprava na dojenie a samotné „rozdojenie“ oviec. „Zima nie je vôbec idylická,“ skonštatoval Gazdík.

Bača nie je samotár

Vyvrátil aj ďalšiu fámu, že je to samotárske povolanie. „Vždy to bola kolektívna práca. Valasi pásli ovce, dvakrát denne ich dojili a bača spracovával mlieko. Navyše spolupracoval so zástupcom gazdov tzv. šoltýsom. Bolo treba dodržiavať pravidlá v rozdeľovaní mlieka i syra jednotlivým gazdom, kedy a koľko soliť, riadiť prácu valachov. Dnes na 900 oviec v zime stačíme traja, v lete, keď sú na paši, traja doja a dvaja pasú. Mlieko spracovávame tu na farme, dojíme strojovo a na to potrebujeme čistú vodu kvôli hygiene. Navyše sa tu všetko aj predáva, mliečne výrobky, mäso i živé ovečky. Mnohí si berú jahniatka na vypásanie záhrad. Kuchyňa potrebuje jahňacinu, bryndzu. Už aj mladí ľudia si zvykajú na jahňacinu,“ voľkal si bača. V minulosti sa na gazdovstvách dochovalo prasa, mäso sa spracovalo, niečo sa zaúdilo, sortiment dopĺňali kozľacinou a baraninou, na tom pri ťažkej práci na roliach a v lese žili. Po nástupe socializmu sa roľníci, ktorým zobrali pôdu i hospodárske zvieratá, zamestnávali vo fabrikách. Vtedy vznikli predsudky voči baranine a ľudia ju nechceli jedávať.

Kedy a kde dovolenkuje?

Ovčiarstvo sa drží tradícií, jedinou modernizáciou je strojové dojenie, ináč sa všetko odohráva tak ako v minulosti. Ručné dojenie je raritou, starí chlapi vymreli a mladí to nevedia, ba ani nechcú robiť. Hygienické normy na spracovanie mlieka boli vždy vysoké, veď ide o potravinu, ktorá je navyše živá a stále pracuje.

Je to ťažká práca, ktorá zaberá celý deň. Navyše sa robí v nedeľu, pondelok, piatok, sviatok, teda stále. Nie každý zvládne byť stále v robote. Reč preto, samozrejme, prišla aj na oddych. Kedy chodia pastieri na dovolenku? „V jeseni, keď sa prestane dojiť, zhruba od polovice októbra do polovice januára. Mojou obľúbenou destináciou je dom v Stráňavách, kde bývame s rodinou. Čo sa počas celého roka na chalupe nestihne porobiť, poopravovať, to doťahujem na dovolenke,“ vysvetlil bača.

Rozosmiala ho aj otázka, či si vie predstaviť inú prácu. „Táto práca ma napĺňa, nemohol by som robiť zavretý vo fabrike. Čo by som tam dokázal? Netešilo by ma, keby som mohol „hrdo“ oznámiť, že som na auto primontoval nejakú hadičku. Viem, je to trochu nadsadené, ale vyznávam iné hodnoty. Potrebujem nebo nad sebou, voľný priestor. Navyše je pekné, keď sa môžem popýšiť, čo som odchoval. Iné by ma nebavilo.“

Ovčie mlieko je originál

Na chvíľu sa zamyslel pri odpovedi na otázku, čím je ovečka zvláštna, čím sa odlišuje od iných zvierat chovaných človekom. „Myslím si, že zložením ovčieho mlieka. Kravské obsahuje kazeín, na ktorý je veľa ľudí alergických, a preto nedokážu mlieko stráviť. Jeden docent to vyjadril tak, že v podstate iba prebehne cez zažívací trakt a rýchlejšie či pomalšie ho opustí. Ovčie mlieko neobsahuje takýto alergén a je vhodné pre každého. Podiel stráviteľných bielkovín, vápnika a vitamínov je iný ako v kravskom mlieku, preto Slováci čoraz častejšie vyhľadávajú ovčie syry alebo žinčicu,“ s potešením konštatoval Peter Gazdík.

Navyše v horách sa veľa vypestovať nedá, tak sa vypásajú lúky, z čoho máme mlieko, mäso, a niektoré plemená sú známe kvalitnou vlnou. Kedysi boli ochranári proti vypásaniu horských lúk, teraz práve naopak, podporujú túto činnosť. Keď sa hole vypásali, nezarastali vysokou trávou a kríkmi, veď takmer na každej holi bol salaš. Mnohé sú dnes zarastené krovinami a lesmi, Slovensko zarastá burinou. Staré trávy sa ukladajú na seba ako na streche a všetka dažďová voda po nich stečie.

Strážny pes sa vždy zíde

Pastieri na Slovensku sa často stretávajú s útokmi šeliem na stáda. „S týmto sa tu zatiaľ nestretávame, ale keď som bol na salaši na Zbojskej, chodili si k nám vylepšiť stravu medvede i vlky. Napríklad v roku 2013 nám vlky pred maštaľou strhli 14 oviec, keď sa vracali z paše,“ zaspomínal si na nepríjemný zážitok.

Neďaleko nás si mladý čuvač pochutnával na rebrách, kosti priam chrapčali a psíča si nás ani nevšimlo. „Synovi som kúpil toto šteňa, taký pes sa nám vždy zíde. Strážne psy sa cez deň povaľujú pri kolibe, ale večer nastúpia k ovciam a nepustia k nim nikoho cudzieho. Svojich poznajú a iný tam nemá čo robiť,“ dodal na vysvetlenie. Pastieri by privítali, keby sa legislatívne zriadila kategória strážnych psov, ako je to v Rumunsku či Bulharsku. Ovčiarske psy iba bránia košiar pred nevítanou návštevou a je im jedno, či pred dvojnohou, či štvornohou. Radiť ich k bojovým plemenám nie je krokom vpred.

Prezreli sme si aj priestory, kde sú ustajnené ovce. Dvojtýždňové jahňatá oddelili od matiek a zavreli ich do menšej ohrady, kde mali seno a granuly, aby si zvykali na inú stravu. Po čase ich zasa pustia k matkám, aby sa napili mlieka, a vtedy vznikne kakofónia zvukov, kde hrubšími hlasmi bľačia matky volajúce svoje deti, do toho sa mieša tenké bľačanie omladiny. Všetko asi po pätnástich minútach utíchne a to je signál, že sa navzájom našli.

Lúčime sa s dobrým pocitom, že toto ťažké remeslo ešte nevymrelo a zachováva tradíciu chovu oviec na Slovensku.

Na chvíľu sa zastavujeme pri Anne Beníkovej, vďaka ktorej sa farma stala známou široko-ďaleko aj v zahraničí. Ako vôbec vznikla myšlienka založiť takýto podnik? „Pochádzam z Papradna z roľníckej rodiny a túto prácu považujem za moje povolanie. Po vzniku Slovenskej republiky sa rozpadali veľké poľnohospodárske družstvá a stalo sa to aj u nás. Lepšie časti sa sprivatizovali, o farmu v Papradne nebol záujem. Začala som podnikať ako samostatne hospodáriaca roľníčka, nezdedila som nič, všetko som vybudovala sama, bez eurofondov. Od roku 1994 to bolo v prenajatých priestoroch, ktoré som postupne kúpila. Bolo to ťažké, navyše som zostala sama s deťmi, ale postupne sa to rozbiehalo. Najskôr to bol penzión v dedine, potom ma oslovil chov hovädzieho dobytka a posledným projektom bol salaš s ovcami, reštauráciou a ubytovaním,“ vysvetlila históriu úspešného podniku Anna Beníková.

Na farme chovajú aj kone, nachádza sa tu jazdiareň, kde sa k slovu dostane aj hipoterapia. Na salaši varia tradičné slovenské jedlá z ovčieho syra a jahňaciny z vlastného chovu.

Salaš ako lákadlo

Počas roka sa na farme konajú rôzne akcie, v čase Vianoc mali veľký betlehem, chystá sa Bačovská cesta, mikulášska zabíjačka, v čase letných prázdnin prichýlia viaceré turnusy detských táborov, v areáli predávajú svoje výrobky zo živočíšnej produkcie. Mnohých návštevníkov poteší aj možnosť poprechádzať sa po farme a vidieť na vlastné oči, ako sa chovajú kravy, ovce, kone, očarí ich aj prítulný somárik.

Toto všetko je výsledkom dvadsaťročnej práce, ktorú ocenili aj vyhlasovatelia súťaže Najkrajší chotár, keď v roku 2016 v kategórii farmy do 500 ha vyhrala farma Anny Beníkovej. Tá sa stala v súťaži Vidiecka žena Líderkou roka 2013 v kategórii žena-podnikateľka. Túto súťaž organizoval Vidiecky parlament na Slovensku.

V oblasti turizmu má salaš v Papradne veľký význam pre celú dolinu. Ponúka širokú škálu zážitkovej turistiky, kde si na svoje prídu oči i chuťové poháriky, relax v krásnej prírode Javorníkov a zároveň je ľahko dostupný pre cyklistov, motorizovaných i peších turistov.

text: Leo Kužela

foto: Michal Janek